Svedectvá "Máriiných pútnikov" o viz.Rafaele Ferrara

Svedectvá

Sprevádzajúc pútnikov.

V Cirkvi Duch Svätý vzbudil a vzbudzuje nekonečné množstvo skúseností. Všetky zamerané nato, aby boží ľud mohol vyjadriť svoju vieru v Pána podľa svojich schopností. Medzi nimi som stretol skupinu osôb, ktoré sa volajú "I pellegrini di Maria" ( Máriini pútnici ). Oni žijú duchovnosť zameranú na mariánsky rozmer. Tá prostredníctvom svojho syna Lella odovzdáva posolstvá zamerané na priľnutie k spáse ponúknutej Kristom cestou svedectva kresťanského života. Sú tak rôzne spoločenské a kultúrne vrstvy. Stretávajú sa pri modlitbe a pri zdieľania týchto posolstiev. Dotýka sa ma ich jednoduchosť a sviežosť ich viery; niesú veľmi zorganizovaní; a možno práve to je ich výhodou; je tam iba spontánna snaha vďaka ktorej sa stretávajú v rôznych mestách od severu až po juh Talianska. Iba počas tej chvíle a počas týždennej modlitbe svätého ruženca. Potom každý sa snaží rásť vo viere v každodennom živote. Nedá sa hovoriť ani o osobnom či kolektívnom nadšení. Dnes sa prežíva skúsenosť rastu viery, ktorá zasiata v srdci pretvára osoby. Tento aspekt ma najviac zaujal. Ježiš povedal: " Podľa ovocia ich spoznáte " . A myslím si, že "I pellegrini di Maria" (Máriini pútnici ) sú Božím dielom ; ako som už spomínal. Hovorím, že sme v začiatkoch. Skúsenosť v ktorej sa ocitneš bez toho, žeby ťa niekto nútil a svedectvo o tom, určite bude rozrastať. Zveriť sa do Mariiných rúk je zárukou rastu a vnútornej premeny.
Šťastnú cestu všetkým Mariinym pútnikov! A Boh Vás žehnaj!
Kňaz don Antonio Grasso.


Ja a Lello.

Volám sa Anna Pucci. Som jediná dcéra jednej veriace rodiny. Od detstva som vedela o existencii Boha, Ježiša a Márie . Vďaka náboženstvu, ktoré ma učila moja mama a rehoľné sestričky , u ktorých som študovala . To mi však nedalo povedomie viery, pravej viery, cez ktorú sa človek vzdá pred Srdcom Boha, až kým som pred rokmi cez moju kamarátku nestretla Lella. Tak sa začal môj príbeh viery. Nejaký čas po prvom stretnutí , Lello nás pozval k sebe domov. A tak spolunositelia kamarátkou som sa vybrala z Ríma, aby sme ho navštívili. Keď sme sa vydali na cestu, tak bolo zamračené . Nepočítali sme s tým , žeby z toho mohol byť poriadny lejak. Nevideli sme pred nos. Každý normálny človek by odložil cestu. My však vedení silou , ktorú sme nedokázali kontrolovať , sme pokračovali veslujúc proti prúdu. Keďže sme nepoznali cestu. Trvalo nám to 7 hodín ( za normálnych okolností sa z Ríma k Lellovi dá prísť za 4 hodiny- poznámka prekladateľa).
Keď sme prišli k Lellovi, strávili sme dva dni ponorené do modlitby. Bolo veľmi cítiť prítomnosť Panny Márie . Aké dojatie! Koľká radosť ! Plač z oslobodenia! Pretrvávali sa putá , ktoré ma dlho držali v zajatí .
Konečne mi bolo odpustené. Nikto viac by ma už neuvaznil do hmotného sveta. Moje bytie, príliš roztržité vo viere, uzavrelo dvere môjho srdca pred Kristom. Ďalšie prekvapenie pred návratom domov. Lello mi dal do rúk knihu, ktorú trebalo náhodne otvoriť ...náhoda ...toto hovorila: " Konečne ste prišli . Čakal som Vás. Pán má s Vami veľké plány...." V mojej pomalej ceste viery, plnej trápení, Som mala chvíle smutné , ťažké a škaredé , zdanlivo nevyriešiteľné. Mária mi však dala silu práve vtedy zostať zavesená na Ježišovi. A On ma vtedy niesol na rukách.
Viera je dobrodružstvo. Je najväčším dobrodružstvom človeka. Znamená totižto kráčať po boku živého Boha, ktorý nás nasleduje všade kam ideme a sprevádza nás .
Každý deň ďakujem Nebu za stretnutie s Lellom. Jemu som vďačná zato, že ma naučil viere; tej pravej. A, že o tom môžem svedčiť . Vďaka !
Anna Pucci.


Znovunájdenie starého priateľa .

Prešlo dvadsať rokov čo sme sa nevideli ani nepočuli ; každý zachvátený vlastným príbehom .
Bol som v Lorete na kurze angličtiny , keď jedného dňa , toho chladného marca 2012, pozoroval som slnko ako sa sklamalo k západu a svojím teplom nám ohlasovali blížiacu sa jar, prišlo mi na um, bez zjavného dôvodu, že kdesi tam býval Lello, ten starý priateľ , s ktorým sme založili prvú modlitbovú skupinu v ďalekom roku 1986. Stretávali sme sa v dome jeho tety každý piatok večer pri modlitbe svätého ruženca . Bývali sme spolu v radosti a v jednoduchosti . A vyrastali sme ako súrodenci jedinej rodiny pod vedením jedinej špeciálnej mamy: Márie. Chcel som mu zavolať , nemal som však jeho číslo . A tak som sa obrátil na môjho otca. Nebol som si istý , že či bude rad, že ma počuje ...po dvadsiatich rokoch...niekedy sa ľudia menia. Avšak riziko z radosti byť opäť spolu mi pomohlo prekonať obavy a zavolal som mu. Viackrát som vola domov a aj na mobil, ale nikto neodpovedal. Tak som si myslel, že nebolo v osude, aby sme sa stretli. Skôr než by som sa vzdal, nechal som poslednú SMSku na jeho stránke Facebooku. O niekoľko dní, asi dva týždne pred koncom kurzu, Lello mi zavolal s rovnakým nadšením , s akým som ho hľadal ja. Tak sme sa dohodli, že sa stretneme uňho doma cez víkend. V nedeľu prídem do domu Ferrara, napriek dvadsiatim rokom odlúčenia , len čo sa zahľadíme jed druhému do očí, akoby sme sa rozlúčili len pred pár dňami . Aký hlboký pocit radosti! Aký pocit pokoja! Mám so sebou črepník s kvetmi; a hneď sa zasmejeme, lebo Lello sa ich chcel navždy zbaviť (črepníkov s kvetmi). Spoznáme aj Enza, ktorý je mi veľmi sympatický; hneď sme naladení na rovnakej frequencii. Obedujeme spolu, každý porozpráva tomu druhému niečo o sebe; potom sa rozhodneme ísť tam neďaleko , kde je zakladateľ neokatechumenov. Krásny slnečný deň je ideálnym prostredím pre jeden z najkrajších dní posledných rokov môjho života. Sadli sem si na trávu na kopci a porozprávali sme si naše životné príbehy; pozdielali sme naše skúsenosti, pocity, radosti, bolesti. Skutočný vrch Tábor , kde medzi nami troma je veľmi cítiť Ježišovu prítomnosť, ktorý zdieľal všetko spolu s nami. Na konci dňa, napriek môjmu odporu, ma pozvali aj na večeru; a tak sa zavŕšil vo veľkom deň poznamenaný radosťou, priateľstvom a úsmevmi. Myslel som si, že po takomto krásnom stretnutí priateľov prejdú roky, aby sa to zopakovalo; mýlil som sa však. Krátko potom sme si opäť zavolali a pomaly sa začínalo hnutie, nežné, ale rozhodné, všeobecného stretnutia všetkých starých priateľov; vzišla z toho skutočná generálna mobilizácia všetkých tých, ktorí dnes patria k "Máriinym pútnikov - I pellegrini di Maria"; skutočnému Máriinmu vojsku... niekedy sa zamýšľam nad tým, ako som naliehal, aby som našiel môjho starého priateľa. Neviem si dať odpoveď, lebo to nepatrí k môjmu charakteru ( tak veľmi naliehať ). Teraz vidím tuto skupinu, ako rastie v modlitbe, vo viere, v radosti, a usmievam sa rád z toho, že som sa nezastavil pri prvej prekážke.
Salvatore Mellone.


Priateľstvo, ktoré trvá už tridsať rokov.

Nieje ľahké napísať príbeh života. Hlavne keď po celú tú dobu človek mal po svojom boku Máriu, našu Nebeskú Matku, ktorá svojou diskrétnou prítomnosťou ma nikdy neopustila; a dnes môžem povedať, že som si tým úplne istá.
Raffaele bol Svojim darom pre mňa a aj pre môjho manžela Fabia.

Odkedy som ho spoznala, vždy som ho volala Raffaele. Niežeby sa mi nepáčilo volať ho Lello , ako ho všetci volajú. Skôr preto, lebo som videla v tom mene Božie znamenie. Naviazané na mna, ktorá som sa narodila v mestečku Saint Raphael, teda San Raffaele. Čo viac som si mohla žiadať? Čo iné mi mohla darovať, lepšie povedané, čo iné nám mohla darovať, ak nie Anjela, ktorý bol prítomný od začiatku nášho príbehu až do dnes; a prešlo tridsať rokov. Veľmi dobre si pamätám
, akoby odvtedy vôbec neuplynulo čas, ako sme sa stretli. Boli sme asi tak v polovici mesiaca júla roku 1986. Pozvali ma na pút do Oliveto Citra v okrese Salerno, kde sa už nejaký čas zjavovala Panna Mária. Práve som sa zriekla púte do Lúrd; povedala som si, ak sa Panna Mária zjavuje v Oliveto Citra, tak ju tam budem môcť stretnúť. A tak sa aj stalo! Hneď po našom príchode nás prijal s veľkou ochotou a radosťou drahý kňaz farár don Peppino; a práve vďaka nemu sme stretli dvoch vizionárov a vypočuli sme si ich svedectvá. Jedným z nich bol Raffaele. Spolu s ním a s jeho príbuznými a priateľmi z Neapola a my, skupina z Ríma, bdeli sme celú noc modliac sa, spievajúc a počúvajúc jeho zázračnú skúsenosť života a vizionára. Boli sme na námestí pred železnou bránou, lebo kostol opravovali po zemetrasení v roku 1980; nám však pripadalo, zevsme v Raji. Ráno sme dostali úžasnú milosť, lebo Raffaele mal zjavenie Panny Márie. Pre mna to bol výbuch radosti, vôní, pokoja, kľudu a dojatia. Bola som, a boli sme všetci v siedmom nebi. Teraz keď prídem a znovuprežívam tie silné chvíľe, mám dojem,akoby vôbec neprešlo toľko času. Mám tie skúsenosti v srdci; doprevadzali ma a budú na doprevádzať po celý život. Žiarlivo uchovávam posolstvo, čo nám v to ráno dala Panna Mária. Práve v tom posolstve je uzavretá Láska Panny Márie a Boha Otca k nám. Pán nám dáva istoty; a my, v najväčšej slobode detí, ho možné nasledovať, alebo nenasledovať. Bola som tak veľmi dotknutá, nadšená a fascinovaná z tejto jedinečnej a nádhernej skúsenosti, že som nikdy nepochybovala. Hneď som mala istotu, že je to všetko pravda, a zo zápalu týždeň nato som sa vrátila na to Sväté miesto. S Fabiom a s mojou sestrou sme boli hosťami v Neapole u tety Antonietty, drahej Raffaelovej tety; ktorá nás prijala do svojej rodiny; medzi svoje deti, vnúčatá a priateľov, akoby sme boli aj my jej deti. A tak začalo moje priateľstvo s Rafaelom a s jeho rodinou. Pán nič nerobí náhodou. Naše priateľstvo bolo postavené a vzájomnej úcte, pravde, slobode a hlavne dnes môžem povedať, že to bol Boží Plán, ktorý nás viedol za ruku až po dnešný deň. Vždy sme boli po boku Raffaela, počas všetkých udalostí a krásnych skúseností jeho života, tak, ako on bol prítomný v tých našich. Keby sa jednalo iba o ľudské puto, postavené na ľudských záujmoch, tak už dávno by to puto skončilo. Vždy sme však mali istotu, že naša Nebeská Mama nás chytila za ruku, a viedla nás až do dnes, pre jeden Plán, ktorý je väčší než my; a, ktorý nemusíme poznať; iba s vierou ho možno prijať. Netreba chápať; dôležité je milovať ako nám "Ona" hovorí. Som si istá, že modlitbova skupina, ktorá vznikla pred pár rokmi je jej ovocím, ako nám aj predpovedala pred mnohými rokmi v jednom Posolstve. Za tie roky sme mohli stratiť vzájomné kontakty; hlavne, keď Raffaele bol v Indii u Matky Terezy. Nestalo sa tak, lebo som vždy zostala v kontakte s tetou Antoniettou; a nebola to náhoda. Mohli sme sa stratiť jeden druhému, keď sa presťahoval do Bari. Nestalo sa tak. Tenká nitka sa nikdy nepretrhla. Potom tu bola Acilia (Rím). Potom všetky tie udalosti, ktoré tunebudem spomínať. Zakaždým sme sa opäť našli jedným telefonátom; a zdalo sa, že sme sa vôbec neoddialili. Raffaele je, ako Archanjel, ktorý sprevádzal Tobiáša po ceste. Je našim Anjelom Strážnym, ako som ho definovala, keď sme ho spoznali; a tak sa aj stalo. Bol diskrétnym Anjelom vždy prítomným v mojom živote. Sledoval príbeh lásky medzi mnou a mojím manželom ešte skôr než začal. Bol prítomný s mojimi deťmi odkedy sa narodili. Pamätám si zvlášť, ako sa hral s jedným z nich, keď bol malý; ako žartovne "zápasili". Je darom pre mojich rodičov, jednoduchých ľudí, príjemných, poctivých, ktorí ho prijali, ako syna, lebo on patrí do našej rodiny. A taktiež pre moje sestry, pre moju svokru, pre moje tety, a celú rodinu; je jedným z nás. A je jedným z nás aj v modlitbovej skupine tu v Ríme, kde mnohé osoby cez neho očakávajú mesačné Posolstvo Kráľovnej hradu z Oliveto Citra. Je to skutočná prítomnosť nekonečna; Neba, ktoré sa dotýka zeme a stáva sa jeho svedkom. Nemožno pred ním nič skryť, lebo už vie; už všetko pozná...
A čo iné dodať ,ak nie to, že to všetko je darom?
Raffaele, mame ťa radi!
Rosarita Magliano.

Návrat k tebe.

Volám sa Salvatore. Narodil som sa, vyrastal som, a dodnes žijem s mojou rodinou v Grumo Nevano (Neapol). Poznám Raffaela Ferrara, z nášho mestečka, od detstva; nás vzťah sa však posilnil začiatkom júna 1986. Neprešlo veľa času čo on začal mať priamy kontakt s Pannou Máriou, keď raz večer ja a štyria priatelia sme sa k nemu priblížili a spýtali sme sa ho, že čo sa mu deje, lebo celá dedina o ňom rozprávala . Z toho sa zrodila myšlienka , založiť modlitbovú skupinu pre mladých; a tak sme sa začali stretávať každý pondelok večer. Začali som ôsmi a napokon nás bolo vyše 100. Puto s Lellom bolo vždy veľmi silné, takže on bol vždy prítomný pri každom z nás v ťažkých chvíľach. V novembri roku 1987 som šiel na vojenskú službu. Bolo mi tam zle, a cez rôzne analýzy mi našli tuberkulózu s dvoma dierami v ľavom pľúci. Ležal som vo vojenskej nemocnici v meste Caserta. Každý deň ma prichádzala navštevovať moja matka. Asi po týždni spolu s mojou matkou ma prišiel navštíviť Lello, lebo mi mal povedať a urobiť niečo dôležité. Povedal mi, že o dvanástej toho istého dňa sa mu zjavil Ježiš a povedal mu, že si má dať dole svoje tieklo a odniesť ho tomuto svojmu veľmi chorému synovi. A tak som si obliekol Lellovo tielko. Na druhý deň mi urobili kontrolnú radiografiu. Lekár, cely prekvapený, mi oznámil, že sa stalo niečo neuveriteľné. Dva diery čo som mal v pľúci sa uzatvárali a čoskoro sa úplne zahoja. Ja som sa stihol usmiať a šiel som do mojej izby, kde som sa začal modliť. Po krátkom čase ma prepustili zdravého.

Priateľstvo s Lellom mi umožnilo žiť veľa krásnych chvíľ, intenzívnych a plných emócií; ako napríklad žiť v komunite na pomoc drogovo závislým, kde dni prebiehali v rešpektovaní pravidiel, v neustálej modlitbe a v tvrdej práci; asistovať chorých počas jednej púte do Lúrd; stretnúť mimoriadnych ľudí ako je Matka Tereza z Kalkaty; byť svedkom chvíľ milosti a zázrakov, ktoré nám Ježiš daroval cez prítomnosť Márie. Bohužiaľ čas beží a rokoch 1997, alebo 1998, neviem presne povedať kedy, modlitbová skupina sa rozpadne. A ešte raz sa stane, že Ježiš ma nenechá žiť v samote ťažké obdobie môjho života. V tomto prípade vo vzťahu. Po tom čo moja manželka mala prirodzený potrat a po bolesti, ktorú vďaka tomu prežívala, obrátil som sa na Ježiša. Prosil som ho, aby zmenšil tuto bolesť a, aby odpovedal na moje modlitby. A, ako vždy, Ježiš nesklame. Zakaždým keď som sa modlil a prosil som Ho o odpoveď cez knihu Svätého Písma, tak mi odpovedal: " Žena porodí syna a dá mu meno Emanuel." Nechápal som čo to znamená, ale pravidelne som dostával túto odpoveď. Po dvoch mesiacoch som pochopil, lebo sme si všimli, že moja manželka bola opäť tehotná. Rizikové tehotenstvo, ale chránené a požehnané Ježišom. Napriek znechutenie lekárov, to tehotenstvo pokračovalo a napokon sa narodil môj prvorodený syn Emanuele.

Aby som zostal v kontakte s Ježišom, od roku 2002 až do roku 2007 som navštevoval "Rinnivamento nello Spirito ( Obnovu v Duchu Svätom )". Niečo vo mne však nebolo v poriadku. Vzďaľoval som sa od modlitby; pokušenia zaberali stále väčšie miesto v mojom živote a v mojich myšlienkach. Tieto pokušenia časom sa ma zmocnili. Doviedlo ma k tomu, že som narušil vzťahy s mojou rodinou; stratil som dôveru mojej manželky a mojich detí; až som sa dotkol dňa a chcel som skončiť s tým životom trapeným zlyhaniami a sklamaniami. Riskoval som zrieknuť sa daru života, tak veľa bolo totižto pocitov viny voči mojej rodine. Zakaždým, keď som mával tieto zlé pocity, moje myšlienky šli vždy k spomienke na modlitbovú skupinu, na jednoduchosť čo bola vo vzťahoch medzi nami, na práve pocity čo nás viazali; zvlášť voči súrodencom Mellone z Cassandrino.

Tak raz v chvíli hlbokej krízy, keď som si myslel, že som sa ocitol v pekle, povedal som si, že iba jeden človek mi môže pomôcť. A tak som sa rozhodol zavolať Lellovi, aby mi pomohol. Lello hneď mi pribehol na pomoc, odprevadil ma k jednému kňazovi, ktorý je dodnes mojím duchovným vodcom. Prostredníctvom cesty pokánia a dôvery zo strany mojej rodiny, som opäť začal navštevovať Rinnovamento nello Spirito ( Obnovu v Duchu Svätom ); opäť som zobral do vlastných rúk môj život a život v mojej rodine. Niečo mi však chýbalo, asi som mal nostalgiu po modlitbovej skupine, s ktorou som začal moju cestu smerom k Ježišovi. Aj tu Ježiš počul krik svojho syna. Po šestnástich rokoch, raz večer mi zatelefonovala Imma Mellone, kamarátka z modlitbovej skupiny. Pozývali ma na modlitbové stretnutie, ktoré ona a jej rodina organizovali každý piatok večer u nich doma. Okrem radosti z toho, že som ju po dlhom čase počul, pochopil som, že Ježiš ma volá, spolu so Svojou Nebeskou Mamou, aby sme sa stretávali, ako keď sme boli mladí, pri modlitbe; aby z nás urobil nástroje v Svojich rukách; nástroje pokoja a lásky pre naše rodiny a pre celé ľudstvo. Teraz sa snažím kráčať, spolu s mojimi bratmi pútnikmi na ceste po stopách Márie na ceste čo vedie k Ježišovi.
Salvatore Chiatto.


Žiť každodennosť po Lellovom boku.

Náhodne stretnutie s Lellom, ktoré som nechápal; dnes ho môžem nazvať Božím Plánom. Boh ma povolal, aby som sa stal nástrojom v Jeho rukách. A ja, to málo čo môžem urobiť, som k Jeho dispozícii. Toto jeho volanie úplne zmenilo môj život, moje zvyky, môj životný štýl. Čo so týka hmotných vecí, nič mi nechýbalo; aj keď, aby som mohol praktizovať všetky moje obľúbené koníčky, musel som brať do úvahy možnosti mojej peňaženky. A tak som sa musel snažiť. Nejakým spôsobom som vždy dokázal dosiahnuť moje ciele. Vlastnil som malú loď, rád som sa potápal, chodieval som lyžovať atď. Nežil som však svoj život naplno. Ani som nevedel, čo mi chýbalo. Dnes môžem povedať čo mi chýbalo: " Nepoznal som Lásku Boha ku mne." Počas tejto cesty s Lellom som stále viac zakúsil, ako veľmi nás Boh miluje a, aká veľká je Jeho Láska k nám. Dnes môžem povedať, že moje obľúbené koníčky niesú už prioritou v mojom živote, ale sú na druhom, treťom a štvrtom mieste. Na prvom mieste je Láska Boha.
Boh ma naučil milovať všetko to, čo nás obklopuje. Aj prvý vedomý výdych ráno, keď sa zobudíme.
Žijúc blízko pri Lellovi zákúšam výkrik bolesti a zúfalstva mnohých osôb, ktoré žiadajú pomoc útechy, podporu, modlitbu, alebo, ako to bolo v mojom prípade, nepoznajú Lásku Boha, a hľadajú ju. Je jasné , že netreba žiť pri Lellovi, aby si človek uvedomil, koľko bolesti existuje vo svete. Avšak žiadosti , ktoré sem prichádzajú sú žiadosti nádeje; často bez daru Ducha Svätého by bolo nemožné nájsť tie pravé slová, ako odpoveď. Takže prosím Boha, aby ma mohol používať, ako plamienok svetla pre druhých.
Enzo Giampieri.



Moje obrátenie.

Som "Máriin pútnik - Pelllegrino di Maria", volám sa Giovanni, a nikdy by som neveril, že o 5 rokov budem pred bielym listom papiera písať moje svedectvo.
Na mojej životnej ceste viera nikdy nemala veľkú dôležitosť ; aj keď moja manželka bola veľkým svedectvom viery. A môžem povedať, že po tridsiatich rokoch jej modlitby boli vypočuté. Inak by som nebol tu svedčiť. Vďaka týmto modlitbami som prijal prítomnosť Lella v mojej rodine. Na začiatku som bol nedôverčivý. Neskôr, vďaka krátkym stretnutiam, Lello dokázal čítať v mojom srdci; a tak som pochopil jeho dar.
Od tejto chvíle začína moja cesta. Rozhodol som sa tráviť niekoľko dní v dome. A hneď po prekročení prahu jeho domu som bol úchvatený intenzívnou vôňou, ktorú som nikdy predtým necítil; a vo mne sa hneď niečo zmenilo; cítil som kľud a pokoj, ktoré som nikdy predtým nezažil.
Toto sú prvé pocity, čo som zažil. Neskôr som zažil veľmi intenzívnu modlitbu počas, ktorej zostúpil Duch Svätý a daroval mi oslobodzujúci plač; zakúsil som tak veľmi silno Ježišovo objatie.
Nasledovali nové skúsenosti, ktoré mi pomohli pochopiť Ježišovo utrpenie; a dať ten správny zmysel Veľkej Noci.
To všetko bolo možné vďaka daru Lella; vďaka svojim zjaveniam, pri ktorých som cítil prítomnosť Panny Márie, ktorá ma viedla a dodnes ma vedie k Svojmu Synovi Jezisovi;
Ďakujem Bohu, že nám daroval tieto chvíle milosti; a Lellovi, že nás spája s našou Nebeskou Mamou.
Giovanni Di Benedetto.

Preložil D. R.