Analýza života vizionára: "Lella" Rafaela Ferarra

Analýza života vizionára: "Lella" Rafaela Ferarra

stiahnuť z PDF:

www.incamminoconmaria.it/files/discernimento-in-slovacco.pdf

Ako to všetko začalo

Volám sa Ferrara Raffaele. Zvaný taktiež Lello.
Narodil som sa v Grumo Nevano ( okres Neapol) 07/05/1966. Pochádzam z početnej rodiny pozostávajúcej z 11 detí. Ja som deviaty. Narodil som sa v siedmom mesiaci. Vo veku 4 rokov som ešte nevedel rozprávať; Teda nevedel som zrozumitelne vyslovovať slová. Nevedel som zostavovať zmysluplné vety a nevedel som chodiť. Dôslekom toho, kto sa o mna musel starať , mal so mnou nemalé problémy .

Moji rodičia pracovali v Frosinone, a vracali sa domov asi tak každé dva týždne , podľa možností a rôznych potrieb. Takto sa o mna starala moja staršia sestra. Medzi jej povinnosti patrila aj povinnosť odprevádzal na do školy. Keďže ja som tam nerád chodil, vždy som našiel spôsob , ako sa vyhnúť školskej dochádzke . Dôsledkom toho som mal mnohé konflikty s mojimi rodičmi .

Keďze som v škole viackrát zaslúžene prepadol, moji rodičia zo zúfalstva má odviedli do Ururi v okrese Campobasso k môjmu strýkovi, bratovi môjho otca. Takto chceli dosiahnuť zmenu v mojom štýle života, tým že by som tam spoznal nových ľudí a nové prostredie .

Aj tento pokus zlyhal a tak som sa rozhodol vrátiť sa do Neapola a nájsť si tam prácu .

Ako ste mohli konštatovať , moja mladosť bola dosť búrlivá .

Mal som 19 rokov a Marsom snúbenicu , ako mnohí moji rovesníci .
Bol som nepraktizjuci katolík, na rozdiel od jednej mojej tety. Tá bola veľmi nábožná a praktizujúca. Často organizovala púte do Oliveto Citra; jednej dedinky v horách v okrese Salerno. Boli tam zrúcaniny hradu, kde boli zjavenia Panny Márie .
Raz cestou k mojej snúbenicu som stretol moju tetu a začali sme sa rozprávať . Pozvala mana jednu zo svojich púti do Oliveto Citra.

Ja, prekvapený nečakaným pozvaním, som odmietol. Ona však naliehala.
Jej naliehanie má zaujalo. A tak som jej sľúbil, že raz s ňou pôjdem na pút pod podmienkou, že má nebude nútiť vstúpiť do kostola, alebo sa modliť . V tom čase som sa nevedel modliť. Ani Zdravas Mária . Moja teta má teda uistila, že nikto má nebude nútiť vstúpiť do kostola. Ak budem chcieť . Budem môcť zostať pri bráne , alebo sa potulovať po mestečku Oliveto Citra.

8. Decembra 1985 teta organizovala pút do Oliveto Citra. Keďže som jej to prisľúbil , aj ja som sa mal zúčastniť na tej púti. Dúfal som, že príde aj moja snúbenica. Ona však nechcela, a tak som musel ísť sám, aby som uspokojil tetu.

Počesť cesty sa v autobuse modlili ruženec . Vadilo mi to a čoskoro som oľutoval moje rozhodnutie zúčastniť sa na púti .

Keď sme prišli na miesto, bolo tam veľa ľudí. Stáli v rade pred starými schodami. Všetci sa chceli dostať k starej železnej bráne pre vchodom do hradu. zo zvedavosti, aj ja som sa postavil do radu. Chcel som vediet, čo tí ľudia videli tak zaujímavé pred a za tou železnou bránou.

Keď som sa dostal k bráne, tak som tam nenašiel nič zaujímavé...a tak som odišiel. Zostupujúc po schodoch smerm k námestiu perd hradom, zdviho som oči k nebu. zrazu mi srdce začalo veľmi sino tľcť . Prekvapený som sa pýtal seba samého: čo sa so mnou deje?

Myslel som si, že je to následkom tohto prostredia. Nevedel som si dať odpoveď. Ako som tak pozeral smerom k bráne , videl som veľké biele svetlo a v ňom obraz kríža. Ten obraz sa otvoril a bolo v ňom vidieť obrysy mladej ženy s otvoreným náručím na znak objatia. Potom spojila ruky a dívala sa doprava a doľava .

Prekvapený nevedel som čo sa so mnou deje. Ušiel som od ľudí čo tam boli. Chcel som byť sám. A plakal som. Nechcel som sa s nikým rozprávať . Cítil som však v srdci veľký pokoj.

Videl som, ako ku mne prišla moja teta. Chcela vedieť čo sa stalo. Ja som jej to nechcel povedať , lebo som sa bál , že to povie ostatným .

Teta mi sľúbila, že buďe mlčať . To má upokojilo a tak som jej všetko vyrozprával. Zvyšok dňa som trávil v tichu. A tak sme sa vrátili domov. Moja túžba vrátiť sa na to miesto rástla .

Po niekoľkých dňoch som opäť stretol moju tetu a spýtal som sa jej na kedy organizuje najbližšiu pút do Oliveto Citra. Povala mi, že v pondelok. Atak som sa tam opäť vybral. Keď som prišiel k bráne hradu, nič zvláštne sa nestalo. V srdci som cítil pokoj a sľúbil som si, že sa tam vrátim .

30. Januára 1986 som sa po tretí krát vrátil do Oliveto Citra. Ako vždy , tam bolo veľmi veľa ľudí . Postavil som sa do rady pred bránu hradu. Ako som tak vystupoval po schodoch opakoval som " Zdravas Mária . Svätá Mária ." Evedel som sa totižto modliť . Toto bola jediná modlitba čo som poznal .

Ako som sa tak modlil a vystupoval po schodoch, zrazu som prestal vnímať okolie.
Videl som iba veľké svetlo, ktoré bolo stále silnejšie a otvorilo sa. V tom svetle som videl krásnu ženu. Videl som ju jasne . Mala modrý plášť , zlatý pás a stala na oblaku. V náručí držala malé dieťa a povedala mi: " Neboj sa, som Matka Neba. Miluj seba samého, miluj seba samého a neboj sa syn môj! Začni chodievať na Svätú Omšu ! Modli sa, modli sa!"

Potom sa zohla, Pobozkalo má na čelo a ja som odpadol.
Tam neďaleko na námestí pred hradom bolo sídlo združenia" Panny Márie hradu". Tam má odniesli, aby má ošetrili.

Ako som sa tak prebral, okolo mna boli ľudia , čo má ošetrili. Pýtali sa čo sa stalo. Ja som iba opakoval kde je tá krásna pani čo ma pobozkala na čelo . Oni nechápali . Cítili však silnú vôňu , ktorá sa z môjho cela šírila po celej miestnosti.

Medzi ľudmi čo má tam ošetrili bol aj kňaz Mário Baraglini a svoja asistentka Anna Ghibelini . Aj oni boli na púti v Oliveto Citra.

Preložil D. R.
www.incamminoconmaria.it/ako-to-vsetko-za-alo.html